Veľakrát okolo seba počujeme a mnohí aj sami opakujeme frázy typu: „Toto je možné iba na Slovensku“, „Vďaka tejto vláde som sa dostal do takej situácie“, „Vinou tohto štátu som prišiel o to či ono“, „Na Slovensku je to tak“ a podobné.

Pritom mnohé „nenormálnosti“, či „zvrátenosti“ sa nedejú preto, že by sme my, Slováci, boli nejakí menejcenní, nedokonalejší, hlúpejší, zlomyseľnejší ako ľudia v okolitých krajinách. Ani len preto, že by to vlády, parlamenty, ministri a poslanci tomu tak chceli. Čoraz viac vychádza na povrch, ak by to občania pozornejšie začali sledovať, že prevážna väčšina „zvrátenosti“ a nenormálnosti“ vyplýva z charakteru systému, ktorý sa tu od roku 1989 formoval a udomácňoval. Ak by sa niekto podujal napísať o tom postrehy z každodenného života a každodenného diania v spoločnosti, bola by z toho úctyhodná kniha, či slušný „štós“ novín a časopisov.

Len niekoľko postrehov z diania v nedávnych dňoch, kedy sa viedli diskusie o štátnom rozpočte na budúci rok a o takzvanom konsolidačnom balíčku, o úsporných opatreniach. Informácia o schválení dokumentov vládou SR bola v médiach doplnená niektorými údajmi o tom, ktoré ministerstva koľko peňazí budú na budúci rok spravovať. Podľa nich, ministerstvo školstva dostane najviac /viac ako 5 miliard eur/, lebo… Bol uvedený len jeden argument – lebo vznikla potreba rozšíriť počet škôlok a ich personálu.

Ako je možné, že nemáme dostatočný počet jaslí a škôlok, keď v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia sa rodilo omnoho viac detí, ako teraz. A všetky mali možnosť navštevovať predškolské zariadenia. Kde sú tie jasle, škôlky, ale aj školy, ktoré boli na Slovensku k dispozícii ešte za bývalého Československa, ale aj po  rozdelení republiky?

My pamätníci to vieme, kam sa podeli!

Pamätáme si eufóriu z kritiky a výsmechu socializmu a zo svojvoľného rušenia štátnych i podnikových predškolských zariadení. Ich krátkozraké rušenie v mestách i obciach, pod falošnou zámienkou o „efektívnosti, racionálnosti, hospodárnosti,…a bla,bla,bla“. Pamätáme si kŕčovité a žiadostivé privlastňovanie si týchto objektov súkromnými osobami, aby ich mohli využiť na začínajúce podnikanie, z ktorého dúfali zbohatnúť. Dnes sú v niektorých bývalých jasliach,  škôlkach aj školách iné prevádzky, krčmami počínajúc, cez predajne, čistiarne, sklady, butiky a iné, „potrebnejšie“ zariadenia. Niektoré chátrajú a niektoré už neexistujú.

Pri komentovaní terajších úsporných opatrení konsolidačného balíčka poslanec Šimečka kritizoval, že „nikto s nikým o tom nediskutoval“.

Pamätníci si pamätajú, že ani o privatizácii štátnych podnikov nikto s nikým nič nediskutoval. Ani o rušení škôlok a jaslí, ani o rušení škôl rôznych stupňov. Ani o rušení ambulancii a oddelení v nemocniciach nikto s občanmi nediskutoval a nepýtal sa na ich názor. Ani o zriaďovaní súkromných ambulancii.  Žiadna vláda, vrátane tých vlád, kde boli zastúpení sociálni demokrati, tieto procesy ani nezastavila, ani dostatočne a premyslene neregulovala. Tí, ktorí sa nabalili, sa už nabalili. A ostatní občania si museli poradiť tak, že hľadali pre detí súkromné jasle a škôlky, alebo opatrovateľky. A dnes vraj ide vláda riešiť tento jeden problém navŕšením rozpočtu pre školstvo.

Takmer totožný stav je v zdravotníctve. Keď sa nedostáva peňazí na zvýšenie platov lekárom o predpokladanú výšku, opäť podávajú žiadosti o odchod z pracovisk. Takmer tradičný rituálny tanec v tejto oblasti. V situácii, kedy je kritický nedostatok lekárov, aj za skutočnosti, kedy už veľká časť z nich „presluhuje“ v dôchodkovom veku. Logická je otázka – a kde sú naši lekári, ktorí vyštudovali na slovenských vysokých školách, za dane našich občanov, ktorých by mali liečiť? Kam sa podeli, ak do roku 1989 ich bolo v našej krajine dostatok pre potreby zdravotníctva? Každý občan odpovie podľa skutočnosti – odišli za vyššími platmi do zahraničia. Čo robili jednotlivé vlády na Slovensku od uvedeného roku, keď videli čo sa deje v zdravotníctve? Ako to, že neprijímali žiadne opatrenia aby predišli súčasnému stavu?

Pri pozornejšom hodnotení toho, čo robili jednotlivé vlády demokratického a slobodného Slovenska od roku 1989 sa jednoznačne ponúka konštatovanie – najprv pomáhali likvidovať množstvo veci, spojených s predchádzajúcim systémom – socializmom. A neskôr začali „opravovať“ to, čo ich predchodcovia pokazili, aby dosiahli stav aspoň približne fungujúci ako do roku 1989. Za socializmu.

Jednoznačne. Väčšina problémov na Slovensku vyplýva z terajšieho systému kapitalizmu. A kým ten bude existovať so svojou podstatou vlastníctva a vzťahov, strany a vlády budú presviedčať občanov o svojej pravde. V podstate však budú robiť len kozmetické úpravy systému, ktorý sa aj tak uberá smerom k svojmu krachu. Či si to tí, ktorým je výhodný, prajú, alebo neprajú.

Pavol Suško